Zvelebujme Boha!
Velebme Boha a nepreklínajme!
Slovné spojenie „Nech je zvelebený Boh“ (v latinčine Benedictus Deus) patrí k najstarším a najčastejším zvolaniam v kresťanskej liturgii a modlitbách.
Zvelebovať Boha znamená vzdávať mu chválu, uznávať jeho veľkosť, dobrotu a svätosť, a vyjadrovať mu hlbokú vďačnosť. Keď človek zvelebuje Boha, neodovzdáva mu niečo, čo by Bohu chýbalo, ale skôr uznáva realitu toho, kým Boh je.
Hlavné významy tohto pojmu sa dajú zhrnúť do troch rovín:
1. Uznanie Božej veľkosti (Chvála)
Zvelebovanie je aktom obdivu. Podobne ako keď umelecký kritik ospevuje dokonalé dielo, človek pri zvelebovaní vyjadruje úžas nad Božím stvorením, jeho láskou a milosrdenstvom. Je to uznanie, že Boh prevyšuje všetko ľudské.
2. Vyjadrenie vďačnosti (Vďakyvzdanie)
Často Boha zvelebujeme za konkrétne veci – za dar života, za záchranu v ťažkej situácii, za odpustenie alebo za „prezieravú lásku“, o ktorej sme hovorili. Znamená to povedať: „Pane, vidím, čo si pre mňa urobil, a ďakujem ti za to.“
3. Postoj srdca, nielen slová
Skutočné zvelebovanie v teologickom zmysle nie je len mechanické opakovanie náboženských fráz. Je to vnútorný postoj pokory. Človek tým hovorí, že Boh je v jeho živote na prvom mieste a jeho vlastné ego ustupuje do úzadia (čo priamo nadväzuje na tému „ukrižovania duše“ alebo zomierania vlastnému egu z našej prvej debaty).
Najznámejším biblickým príkladom zvelebovania je Máriin chválospev Magnificat, ktorý sa v slovenskom preklade začína slovami: „Velebí moja duša Pána...“ Mária v ňom oslavuje Boha za to, že urobil veľké veci v jej živote a že pamätá na chudobných a ponížených
-----------------------------------------------------------
Selektívna pamäť (výberová pamäť) je kognitívny proces, pri ktorom si ľudský mozog pamätá len určité fakty, detaily alebo udalosti, zatiaľ čo iné vedome či nevedome vymazáva, ignoruje alebo potláča.
Pamäť nefunguje ako videokamera, ktorá všetko presne zaznamená. Funguje skôr ako rekonštrukčný proces – udalosť zakaždým nanovo poskladá z črepov emócií, očakávaní a sociálneho kontextu.
V kontexte manipulácie sa selektívna pamäť zneužíva dvoma protichodnými spôsobmi:
1. Skrášľovanie minulosti (Idealizácia / Rosy Retrospection)
Ide o tendenciu uchovávať iba pozitívne spomienky a emócie, pričom tie negatívne, nudné alebo únavné sa z pamäte odfiltrujú.
- Psychologický mechanizmus: Mozog to prirodzene robí na manažment kognitívnej záťaže a pre zachovanie psychického komfortu. Chráni nás to pred tým, aby sme neustále prežívali staré bolesti.
- Ako sa to zneužíva na manipuláciu: Keď chce niekto umelo vytvoriť atmosféru „nadšenia“, vytiahne z minulosti len tie najžiarivejšie momenty. Vytvorí mýtus o dokonalej dobe, dokonalom spoločenstve alebo bezchybnom kňazovi. Ak človek túto verziu prijme, začne mať pocit, že jeho momentálna realita (ktorá nie je dokonalá) je jeho zlyhaním. Skrášlená minulosť sa tak stáva nedosiahnuteľným ideálom, ktorým manipulátor ovláda prítomných.
2. Špinenie minulosti (Selektívna diskreditácia)
Tento proces funguje presne opačne. Ide o zámerné vyhľadávanie a pripomínanie iba negatívnych, zlyhávajúcich alebo problematických momentov z minulosti konkrétneho človeka, zatiaľ čo všetko dobré sa úplne ignoruje.
- Psychologický mechanizmus: Je to zneužitie takzvaného konfirmačného skreslenia (confirmation bias). Ak chce manipulátor niekoho vidieť v zlom svetle, jeho selektívna pamäť mu zo spoločnej histórie ponúka len dôkazy o chybách toho druhého.
- Ako sa to zneužíva na manipuláciu: Je to nástroj na likvidáciu sebavedomia blížneho. Ak v spoločenstve niekto prejaví iný názor alebo poukáže na problém, manipulátor namiesto argumentov vytiahne jeho selektívne očiernenú minulosť: „Ty radšej mlč, všetci vieme, aké chyby si robil pred piatimi rokmi.“ Človek je tak navždy uzamknutý v klietke svojich starých zlyhaní, hoci medzičasom duchovne dozrel.
Prečo to v prostrediach s „umelým nadšením“ funguje?
Spoločenstvá postavené na povrchnom nadšení potrebujú kontrast. Potrebujú, aby bolo všetko buď absolútne biele (skrášlené), alebo absolútne čierne (ošpinené). Selektívna pamäť im umožňuje tento čiernobiely svet udržiavať:
- My (naše spoločenstvo/naša minulosť): Sme nositelia čistého svetla a nadšenia.
- Oni (alebo ty, keď nesúhlasíš): Si nositeľom temnoty a zlyhania.
V takomto prostredí niet miesta pre reálny život, ktorý je takmer vždy „sivý“ – plný zápasov, pomalého rastu, chýb, ale aj skrytých, tichých víťazstiev.
------------------------------------------------------------------
Roman Joch : "Česi jsou něcisté. A Slováci sú etatisti
Je to konkrétny citát od Romana Jocha (známeho česko-slovenského konzervatívneho publicistu a politológa) presne pomenúva sociologickú a politickú realitu oboch národov.
Zároveň definitívne vysvetľuje záhadu z katolíckeho fóra: slovo „něcisté“ (v češtine) nemá absolútne nič spoločné s nacistami. Ide o reálny, svetovo uznávaný sociologický pojem.
Význam jednotlivých častí jeho výroku sa interpretuje nasledovne: